Ako išiel Zuberec na vandrovku
Zuberec bol mládenec na pohľadanie. Vyučil sa a svoje znalosti si chcel rozšíriť vo svete, preto sa vybral na vandrovku.
Na cestu sa poriadne pripravil, nabalil si do batôžka kus hafirového koláča, do pelka kapustnice a kabáč, čo mu mamka upiekla. Obul si parádne čižmy a hybaj na skusy.
Po Orave sa mu šlo ľahko. Ľudia boli ako doma. Horšie to už bolo ďalej. Hory boli menšie, pred ním šíra rovina, ani nevedel, ktorým smerom sa vybrať. V diaľke uvidel vysoké domy, vybral sa teda tým smerom. Dostal sa do veľkého mesta. Obzeral si krásne obchody, rovné široké cesty, vyobliekaných ľudí. Chcel sa opýtať, ako sa to všetko podarilo vystavať. No nevedel sa s nikým dohovoriť. Zuberec vedel, že najviac získa vo svete vtedy, keď sa niečo naučí. Preto sa prihlásil do prvej školy, na ktorú natrafil a naučil sa nový jazyk. Potom už bolo pre neho ľahké zistiť, čo robiť, aby sa mali jeho obyvatelia lepšie, ako si skrášliť svoje ulice, domy, obchody.
Rýchlo sa vrátil domov. To, čo sa naučil, si nechal len pre seba, ale podelil sa o to so všetkými Zuberčanmi. A odvtedy je Zuberec najkrajšou dedinou na okolí. Vie aj to, že ak chce niečo dokázať, musí sa veľa učiť.
Soňa Hudecová, 7.A
Ako išiel Zuberec na vandrovku
Zuberec bol od nepamäti učupený medzi vysokými horami. V hlbokých lesoch hôr žili všelijaké hrôzostrašné a nebezpečné príšery. Ale Zuberčanom nikdy neublížili. Starí ľudia spomínajú, vraj to bolo preto, že dedinu pred nimi chránil tajomný hôrny rytier. Nikto sa s ním nestretol, len niektorí hovoria, že zazreli v lese jeho tieň.
V jeden letný deň pásol zuberský pastier Števo voly na Poľane povyše Zuberca. Keď sa zobudil z driemot, všetky jeho voly ležali mŕtve na lúke. V ten istý deň pokapali husiarovi počas spánku všetky husi pri potoku. Zuberčania si začali namýšľať, že ich tajomný rytier prestal chrániť. Po porade u richtára sa rozhodli, že ho pôjdu pohľadať a poprosiť ho, aby sa vrátil. Podelili sa do skupín a vybrali sa na štyri svetové strany na vandrovku. Keď kráčali cez iné dediny, tiež videli pastierov s dobytkom a hydinou. Pristavili sa a vypytovali, či sa im niekedy neprihodilo to isté, čo im. Zakývali hlavou, že veru nie a poslali do ďalšej dediny, že nech sa spýtajú tam. Takto prešli Zuberčania kus sveta, a keď sa po dlhej dobe chceli vrátiť domov, poradil im akýsi starec, že nech sa spýtajú slnka, že im iste poradí, lebo sa díva každý deň na celý svet. Nuž ho aj našli a povedali mu o svojom trápení. Slnko im povedalo, že nech si spomenú, či počas vandrovky videli pastierov pri robote driemať. Zuberčania veru prikývli, že driemať pastierov veru videli. I uvedomili si, že veru celé roky spoliehali na ochranu akéhosi rytiera. Tak sa rýchlo pobrali domov. Doma to rozpovedali ostatným.
Od tých čias si veru žiaden Zuberčan počas roboty či pasenia nezdriemne a dáva pozor na svoj majetok. Kde-tu sa stane, že z košiara ovcu odnesie medveď, ale ten nezadrhne celé stádo.
Dávid Kováľ, 6.B
Ako išiel Zuberec na vandrovku
Ak chceme zažiť niečo výnimočné, tak odporúčam ísť na vandrovku.
Je to výlet, na ktorom môžeme spoznať nielen mnoho pekného, ale stretnúť aj mnoho zaujímavých ľudí a čo je dôležité, je na ňom aj vždy skvelá zábava. Ako to zažili aj v tradičnej slovenskej rozprávke vandrovníci s vajcom.
Zuberec bol odjakživa poľnohospodárska dedina, obyvatelia žili najmä z toho, čo sami vypestovali a dochovali. A tak si raz Zuberec povedal, že veru sa on vydá na vandrovku, aby sa vo svete dozvedel niečo nové, čo by mohlo obyvateľom zlepšiť život. Vybral sa on dolu Studenou dolinou a stretol neďalekú obec, Habovku. Tá sa mu s typicky ženskou zvedavosťou cudne prihovorila: „A kdeže si sa vybral, milý Zuberec?“. Zuberec jej mužne odvetil: „Nuž vydal som sa na vandrovku do sveta. Pridáš sa?“ Po nejakom čase stretli Oravský Biely Potok. Aj jemu sa zapáčilo, že tí dvaja vandrujú, a tak sa ich opýtal, či by im nevadilo, keby sa pridal. „Jasné, poď s nami!“ svorne vykríkli Zuberec i Habovka. A tak od tejto chvíle putovali traja. Ako tak idú, idú, postretli Podbiel. I ten bol zvedavý, kam sa vybrali. „No vydali sme sa do sveta. A ty čo, pridáš sa ku nám alebo pôjdeš svojou cestou?“ Podbiel nesmelo prikývol, že pôjde s nimi. A tak už boli štyria, teda kvarteto. Neďaleko pod kríkmi našli porozhadzované hudobné nástroje vedľa spiacich hudobníkov – Janoštinových, ktorí sa vracali zo svadby a unavení zaspali pri ceste. Vandrujúci si povedali, že si nástroje na chvíľu požičajú a zahrajú, aby sa im putovalo veselšie. Peňazí hudobníkov sa ani nedotkli. A tak si zobrali husle, harmoniku i basu. A spustili veselú obľúbenú pesničku „Na Orave dobre, na Orave zdravo!“. Keď dospievali, hneď mali dobrú náladu. Sadli si na malú lúku smerom k Nižnej, zapálili si oheň a začali sa rozprávať. Zuberec začal, že sa jeho obyvateľom žije pomerne dobre, len by chcel, aby sa im viac začalo dariť. Okrem poľnohospodárstva začali Zuberčania prenajímať izby, a tak do dediny začali chodiť turisti, ktorí smerovali do Roháčov či do Oravíc a Zuberec bol dobrým východiskom na ich výlety. Akurát Zuberec trápilo, že keď je zlé počasie, tak turisti nemajú čo robiť a zdržiavajú sa iba na izbách alebo chodia do Múzea oravskej dediny, a tak si myslel, že skúsenosťami zo sveta dokáže pomôcť Zuberčanom nejakým dobrým nápadom, ktorý by mohli využiť v cestovnom ruchu.
Habovka si povzdychla, že ona má ten istý problém, hoci turisti môžu využívať kúpalisko či bowling v Julianinom dvore. Oravský Biely Potok zasyčal, že on je od Roháčov ďaleko, a tak turisti do obce nechodia v takom počte ako do susedných dedín. Podbiel s ním súhlasil, že oni sú okrajové dediny, a tak sa nemusia starať o turistov. Zuberec zosmutnel, lebo si myslel, že ťahajú za jeden koniec, a tak sa pokúšal presvedčiť ostatných spoluvandrovníkov: „Počúvajte moji milí, vy ste síce už ďalej od Roháčov, ale sme stále z jednej doliny, a tak by sme mali ťahať za jeden povraz. A keď sa tak stane, budeme rozvíjať cestovný ruch v každej dedine a našim obyvateľom sa bude lepšie žiť. Veď o to nám ide, nie? Presviedčal ich, prosil, vyhrážal sa, až sa mu to napokon podarilo a výsledkom jeho snahy bolo, že všetky obce vytvorili spoločne mikroregión Studenej doline. Vďaka tomu, že vznikol, dostali potom od štátu peniaze na jeho rozvoj, a tak vznikli aj iné atrakcie pre turistov, ako napríklad v Podbieli sa na plti dá splaviť veľká časť rieky Orava. Za dedinou je hneď veľký vojenský tank, na ktorom sa môžu záujemci povoziť a zažiť pocit zo šoférovania ozajstného tanku. V Oravskom Bielom Potoku zase mohli vzniknúť rezbárske a kamenárske dielne, na ktorých sa záujemci môžu naučiť ako sa tepe do dreva či kameňa, pod vedením skvelých oravských rezbárov a kamenárov.
Ako vidíme, vandrovka sa úspešne vydarila. Zuberec sa nielen vrátil s nápadmi, ale dokázal svojimi nápadmi nadchnúť aj ďalších spoluvandrovníkov.
Viktor Janoštín, 6.B
Ako išiel Zuberec na vandrovku
Nad našou dedinou stojí už oddávna veľký vrch, ktorý sa volá Zuberec. Jeho susedmi sú Redikálne, Sivý vrch aj klebetné babky Brestová a Biela skala.
Jedného dňa sa náš milý Zuberec rozhodol, že pôjde na vandrovku a nájde si nových kamarátov. Pobral sa teda smerom na Liptovský Mikuláš. Cestou natrafil na akýsi krivý vrch, ktorý mal vrchol nachýlený na jednu stranu. „Ako sa voláš bratku?“ oslovil ho Zuberec. „Volám sa Kriváň“ povedal vrch a pokračoval : „Hovorí sa, že kto nebol na Kriváni, nie je správny Slovák.“ „Poď so mnou na vandrovku,“ volal ho Zuberec. A tak už boli dvaja. Po niekoľkých dňoch putovania uvideli zaujímavý vrch, ktorý bol celý holý a rástol na ňom krásny vysoký strom. „Prečo si holý?“ pýtal sa Zuberec. „Ty to nevieš? Ja som predsa jej veličenstvo Kráľova hoľa,“ odvetil vrch. „Každý predsa pozná pieseň Na Kráľovej holi stojí strom zelený.“ Poď s nami na vandrovku!“ povedal Zuberec. A tak kamaráti putovali, až zastali pri veľkej rieke. Kriváň povedal, že to bude Dunaj lebo Slovensko siaha od Tatier k Dunaju. Rozhodli sa, že sa usadia na šírej rovine. Vtom prišli ľudia a čudovali sa, kde sa vzali tie vrchy. Kde budeme pestovať pšenicu a žitku? Veď toto je predsa Žitný ostrov. Choďte si pekne domov, lebo nám popletiete celý zemepis a žiaci budú kvôli vám dostávať pätorky. Tak sa naši vandrovníci pobrali domov.
Odvtedy náš milý Zuberec tróni nad našou dedinou a usmieva sa na svojich susedov – Redikálne, Brestovú, Sivý vrch a občas žmurkne aj na Bielu skalu.
P. Vidiečan, 3.B
Ako išiel Zuberec na vandrovku
V dedine Zuberec
leží červený koberec.
Prišiel tam vzácny hosť,
ubytovania je tu dosť.
Penzión, hotel, privát,
všetci kričia hlasno: „Vivat.“
Prišiel hosť a s ním ďalší,
tešia sa im naši – vaši.
Ale čo to? Ľudia rata!
Zuberec sa dosť prerátal!
Prestal ho hosť navštevovať,
musel odísť, ísť vandrovať.
Išiel skúsiť Zuberec,
ako riešiť túto vec.
Naučiť sa hostí lákať
a služby turistom viac neflákať.
Dlho chodil, blúdil, hľadal,
veľa nového prebádal.
Mal možnosti skúsiť, vidieť,
hostí si vážiť, nie závidieť.
A keď už bol naspäť doma,
všetko začal zas odznova.
A tak v novom duchu,
prerazil v cestovnom ruchu.
Natália Homolová, 5.B