Kde sa vzala, tu sa vzala, v našej izbe sa Šípková Ruženka ukázala. Počkať! Keď sa tak na ňu pozerám, vyzerá úplne ako ja. Čo znamená, že jednou z mojich horších vlastností je, že rada spím. Takže, keď vojde do mojej izby mamina a povie tú nepríjemnú vetu: „Zuzka, vstávaj!“ ide ma poraziť. Vstávam okolo 6.40, trochu neskoršie, ale keďže mám blízko školu, tak je to v pohode…
Keď už sa konečne preberiem z krásneho sna narušeným budíkom menom mamina, nasmerujem si moju GPS do kúpeľne. Tu si spravím moju rannú rutinu v podobe umývania zubov, vyčistenia tváre a nakrémovania. Ďalej prichádza najťažšia vec, teda až po vstávaní, ktorou je vyberanie outfitu. Poznáte to, buď skončíte v tom outfite, v ktorom chodíte stále alebo po vyhádzaní celej skrine možno, ale fakt len možno, nájdete niečo vhodné. Potom nasleduje učesanie, čo je tiež hard core, keďže moje vlasy sú len ťažko skrotiteľné (skoro tak ťažko ako uloviť mamuta). Keď už som oblečená, umytá, dokonca aj učesaná, zídem dolu sa najesť. Raňajky u mňa nie sú žiadna sláva. Po raňajkách si zbalím vodu s desiatou a presuniem sa do chodby. Tu spravím posledné úpravy, obujem sa, oblečiem si bundu. Ešteže máme tie maminy, lebo keby ma tá moja už pomaly nevyhodila z domu, asi by som meškala. Načo sa náhliť, keď školu mám za rohom? Až keď sedím v lavici, tak sa konečne poriadne nadýchnem a pripravím sa na prvú hodinu….
Rána bývajú ťažké pre každého. Treba si len večer spraviť program, ako bude to ráno vyzerať. A keďže to sa mne nikdy nepodarí, pretože zaspím skôr, ako stihnem zaregistrovať, že je večer, moje rána, bývajú veľmi stresujúce, ale zvládateľné.
Zuzana Valeková,8.A
Je tma, všade samá tma. Môj mozog a telo sú ako v tranze. Spím. Snívajú sa mi naozaj nepríjemné sny, že ma naháňa trojmetrová sliepka, že som rozpútala 3. svetovú vojnu, ktorá sa odohráva pod morom. Je to zvláštne! Počujem nepríjemné zvonenie a cítim vibrovanie na stolíku. Ach nie, budík! Cez deň je príjemné počúvať túto budiacu zvučku, ale o šiestej ráno? To teda nie, nie! Asi desať minút sedím na posteli a pozerám do blba. Potom si väčšinou sadnem za stôl a párkrát prečítam poznámky na skúšanie alebo na test. Neskôr pozbieram všetky svoje sily a idem si umyť zuby. V kúpeľni bývam len chvíľu a idem sa prezliecť. Oblečenie mám pripravené vždy deň pre školou, čiže nemusím dlho stáť pred skriňou. Už prichystaná, len tak sedím na mobile a potom si idem dolu obuť topánky. Ráno nikdy neraňajkujem, lebo ma v škole bolí brucho a neviem sa sústrediť. Keď vychádzame so sestrou z hlavných dverí, začne na nás skákať oblizovať nás náš pes. Po chvíli škrabkania si uvedomíme, že nestíhame, tak sa rozlúčime a ideme. Celú cestu do školy musím počúvať nezaujímavé historky mojej sestry. V triede sa každému vždy pozdravím ,,dobré ráno´´ a ak mi neodpovedajú, tak im to hovorím stále dookola. Začína celodenný kolotoč....a zasa tie zvláštne sny. Už ma ani neprekvapujú. Och, nie! Už zase! Budík! Nemôžem sa dočkať víkendu. Milujem ten pocit, keď odchádzam v piatok zo školy, lebo viem, že si môžem konečne nasledujúce ráno pospať. Najhoršie však na tom je, keď si cez víkend nevypnem budík. To sú zasa nervy!
Anna Žuffová,8.A
Vždy keď ráno zazvoní budík, tvárim sa, že nie je môj, že ho nepočujem. Ten odporný zvuk, ktorý mi preruší krásny sen o prázdninách. Práve lietam v oblakoch a zrazu spadnem ako vták po infarkte a mne sa nechce vyliezť z teplej postele.
Keď dlho nevstávam, mama príde do izby a kričí, že mi po vankúši chodí tarantula, a to už nezvládam. Skáčem ako srnka, jačím od strachu a utekám do kúpeľne. Tam pri pohľade do zrkadla nespoznávam strapatú ježibabu, čo na mňa ticho pozerá a čuduje sa, odkiaľ som prišla. Ešte driemem, hľadám kefku, pastu a už hrkútam jak smädný holub pri fontáne, voda špliecha na všetky strany, hrebeň mi padá z ruky a vlasy sú všade, len nie na správnom mieste. Potom zbehnem do kuchyne, otvorím chladničku a rozmýšľam, načo mám chuť. Rýchlo si robím raňajky aj desiatu, no keďže máme v dome pažravú suku Kiaru, čo mi celý čas stojí za chrbtom a kňučí, tak sa podelíme a sem-tam idem do školy aj bez desiaty. Potom beriem ruksak a zisťujem, koľko úloh som večer nestihla napísať. Ruky sa mi trasú a ak mám ešte chvíľu čas, dopisujem, čo stíham.
Hodiny ráno rýchlejšie utekajú, nič nestíham, pred dverami mraučí hladný kocúr, ten zhon a stres mi uberajú na kráse! Neznášam rána, keď treba ísť do školy!
Ela Liliana Obrtáčová ,8.B
Opaľujem sa na prekrásnej pláži, počujem šum mora a oddychujem. Vtom zazvoní budík: „Crrrrrrrrr!“ Buchnem po budíku, snažím sa síce zobudiť, no mne je príjemne teplo pod perinou. Mama zdola kričí: „Vstávaj, už tretí raz na teba volám, “ ale ja ju ignorujem. Keď sa konečne rozhodnem opustiť moju posteľ, je takmer pol siedmej. Rýchlo si na seba niečo vyberiem zo skrine a utekám dole. Mama sa na mňa škaredo pozrie, dá mi raňajky do ruky. Mne to však nestačí, ukradnem si ešte niečo z chladničky a utekám hore po tašku. Zistím, že som si zabudla domácu úlohu zo slovenčiny. Otvorím zošit...zasa je toho veľa, ako vždy. Zavriem zošit, hlavou mi prebehne myšlienka, že úlohu si spravím v škole alebo v autobuse. Zbehnem dole, zoberiem si bundu a zakričím bratovi, že odchádzam. Cestou na zastávku zbadám nebezpečne sa blížiacu zelenú škatuľu. Autobus! Začnem utekať. Skoro som ho omeškala. Nastúpila som do autobusu a hľadala voľné miesto. Ako vždy bolo všetko plné, musela som stáť. Vtom som zistila, že si nestihnem dorobiť domácu úlohu zo slovenčiny. „Och, to bude zasa deň!“
Karolína Tekeľová, 8.A
Moje ráno začína tým, že začne budík zvoniť o 06:25. Vnútorne vybuchnem. Hudba sa mi prelína so snom a až o 15 minút zistím, že je to budík, ktorý hrá stále dookola. Načiahnem sa k mobilu, vypnem ho a spím ďalej ako medveď v zime .
Precitnem opäť až na krik rodičov: „Okamžite vstaň, veď je už 7 hodín!“ Vtedy vystrelím z postele ako strela. S odporom vlejem do seba cesnakový nápoj, ktorý ma každé ráno ocino núti vypiť, Aby som si spravila chuť, zajem to malým kúskom buchty. Keď si už chcem dať tašku na chrbát, zistím, že v nočnej košeli ísť do školy asi nemôžem. Bežím ostošesť do izby. Vyberiem nejaké oblečenie k svetu. Z izby zas do kúpeľne. Tam si vydrhnem zuby, a keď nemám už vôbec čas, vypláchnem ústa iba listerinom. Ešteže sa dnes nosia tie rúška, ináč by mi listerinová voda nepomohla! V behu sotva vleziem do topánok, už počujem ako nervózny ocino trúbi pred domom. Ako naschvál sa mi pletú šnúrky medzi prstami. Skočím do auta, pripadám si ako na štarte formuly jedna. S burácajúcim motorom vyrazíme z brány múzea. A aby toho nebolo málo, v polovici cesty zistím chýbanie môjho rúška. Spiatočka nazad!
Pri príchode do triedy to uhrám ako najlepšia herečka, že sa vôbec nič nestalo.
Marta Janoštínová, 8.B
Snáď ako každý, aj ja veľmi rada spím a veľmi nerada sa zobúdzam. Snívam si svoj sen, ako vždy veľmi zaujímavý v mäkkých perinkách a ignorujem svoj budík. To je tá hlučná a nepríjemná vec vedľa postele, ktorá si myslí, že ma môže otravovať. Mám sto chutí ho rozbiť voľajakým kladivom, ale nemám žiadne poruke. Rozospatá a pomaly ako slimák natiahnem ruku a nahmatám ho, aby som ho vypla. Rozospatými a červenými očami pozriem, koľko je hodín. Zistím, že je šesť hodín. Chvíľu ešte ležím v posteli, ale po chvíli usúdim, že je načase, aby som vstala. Prinútim sa odokryť zo seba pohodlnú perinu a vstať z postele. Posadím sa a nasleduje dlhé zívnutie, pri ktorom otváram dokorán ústa, až mi cez ne vidieť do žalúdka. Znechutená si zoberiem veci a dopotácam sa do kúpeľne. V zrkadle na mňa každé ráno zazerá akési strapaté strašidlo s červenými prižmúrenými očami. Po chvíli si uvedomím, že som to ja. Onedlho sa neochotne pustím do každodennej rannej hygieny... umyjem si zuby, opláchnem tvár. Potom sa oblečiem, ale nejde mi to najlepšie, pretože som ráno trochu nemotorná. Presuniem sa do kuchyne a pozriem na hodiny. Ako vždy, väčšinu času som zasa zabila v kúpeľni. V rýchlosti si len niečo hodím do úst a zabalím desiatu.
Monika Chladná, 8.A
Spím ako drevo, zrazu mi zazvoní budík a v mojej hlave zaznie ten každodenný hlas: „Zasa škola!“ Samozrejme by som to nebola ja, keby som sa ešte asi polhodinu neprevaľovala v posteli. Keď sa už konečne vyhrabem, tak zistím, že zase nestíham. Tak beriem nohy na plecia a bežím dolu schodmi.
Otvorím chladničku a dôjde mi, že je znova spolovice prázdna. Keďže a riadim pravidlom „dnes mne, zajtra sebe,“ zoberiem, čo je najlepšie a mám pokoj. Potom si pohľadám učebnice, šmarím ich do tašky, nájdem nejaké pero, hodím tašku do kúta a idem sa prezliecť. Zájdem ku skrini a začnem sa hrabať v tom, čo nájdem. Moje oblečenie vyzerá ako krave z pysku vytiahnuté a ja riadim heslom „šaty robia človeka,“ tak ho radšej vyžehlím, aby vyzeralo aspoň ako tak. Hodím ho na seba a trielim do kúpeľne. Pozriem sa do zrkadla a zistím, že som zase biela ako stena. Hodím flintu do žita a radšej si vyčistím zuby. Keď som ako tak hotová, zídem dolu a idem ku psom. Určite by to neboli oni, keby ma neposkákali. Takže po tomto ukrutnom boji, vyzerám ešte horšie ako ráno. Celá od chlpov vyjdem hore a na chvíľu si sadnem. Vtedy ale zistím, že mama už sedí v aute. Letím ako zmyslov zbavená, hľadám topánky, bundu, vodu a všetko, na čo som zabudla. Celá zadychčaná sadnem do auta a konečne si vydýchnem. Mama mi povie: „Čo si tam tak dlho robila?“ Radšej neodpovedám.
Blížime sa ku škole a mne začne biť srdce ako život. „Vypla som žehličku?“
Zuzana Ondrošová, 8.B
Najkrajšie na rannom zobudení školáka je to, keď zistí, že je víkend, štátny sviatok alebo prázdniny. Nočná mora školáka je zistenie, že je začiatok nového školského týždňa.
Musím sa priznať, že moje ráno je jeden veľký chaos a zmätok. Keď mi zazvoní budík o 6.00 hodine, presuniem zvonenie o päť minút neskôr. Na piatykrát si poviem, že ešte posledných sladkých päť minút. Potom však už vstávam so stresom, že zase nič nestíham. Z postele sa zošuchnem, ako keby ma niekto ťahal za vlasy, zakopnem o plyšáka na zemi a kričím na mladšiu sestru, prečo ešte leží v posteli. So zalepenými očami sa presuniem do kúpeľne, rýchlo si vyčistím zuby a umyjem tvár studenou vodou, aby som sa konečne aspoň trochu prebrala. To už na mňa netrpezlivo šteká môj pes Bella, čo znamená, že je čas ísť s ním vonku. Tam ma čaká ďalší šok v podobe neúprosnej zimy. Vrátim sa dnu a jasné, sestra je ešte v posteli... Potom idem naspäť do mojej izby, otvorím skriňu a s panikou zisťujem, že si nemám čo obliecť. Ocino mi škodoradostne ponúkne, aby som si išla zobrať niečo z jeho vecí. Trápny! S nádejou pozerám do skrine, že sa v nej zjaví niečo, čo sa mi bude páčiť. No keď zistím, že nemám až toľko času, vyberiem si prvé, čo vidím. Keď sa konečne oblečiem, zacítim hlad, a tak sa presúvam do kuchyne. Nakoľko som až moc lenivá a nie som schopná si spraviť nič inšie, ako to, čo som mala včera, vezmem cereálie a mlieko a spravím raňajky pre mňa a pre sestru. Kým ja jem, čas ubieha a ja klasicky zase nič nestíham. Ešte sa rýchlo pobalím, zoberiem školskú tašku a neochotne nastúpim do auta .
Našťastie, nie každé ráno je takéto chaotické. Niekedy sa zobudím dokonca načas a bez budíka a v pohode zvládam celé raňajšie povinnosti.
Zuzana Šišková 8.B
